Krásna upírka a zlodej snov

Citáty Láska , hnev

V paláci krásnej princeznej temno zavládlo.

Z nežnej krásky, stvorenie s čudnou silou sa ukázalo.
Ovláda svojim čarom silných, zožiera slabých jedným pohľadom.

Sto ročné stromy sa jej uhýbajú. Mocných psov, tých dravých vlkolakov
ranou jednou druhou
na druhý svet posiela. Jej pohľadu, jej perám, jej žiare žiadna sila
odolať nedokáže, neodmieta.
Hrdý vládcovia sa mocne pri nej tvária, no utekajú. Pred tou silou, tou
krásou. Boja sa jej.

Bieli princ zhodený z trónu dole medzi poddaných padol. Princezná nevie,
že je blízko nej.
O sebe nevedia. Nevedia nič. Len spomienky na hry, na láskanie ako
záblesk v mysliach sa im z hlbín vynára.

Ona ho už nechce, nechce ho. Ona vie, že piť z neho by musela.
On, vie len to, že sa na dne ocitol. Na dne medzi chudobou.
Ukradol jej sny, keď z jej sveta zmizol.

Zradu, krivdu, bolesť nežná cíti. No jej osud už dávno spísaný bol.
 Z rúk jej krásna cigánka v dobách detských čítala. No ona sa smiala,
smiala sa jej.

Že v nej, v nej láska rastie, a nie dravá , a nie dravá žena po krvi a
moci túžiaca.
Žena moci a pomsty. Žena z vonka kľudná no v duši búrlivejšia ako mocný
oceán.
Aj keď má ladné pohyby, aj keď chodí ako pani všetkých paní. No v nej
beštia, beštia krv sať túži.

Je nádherná, každá krivka jej tváre, obočia ako z rozprávky,
pery sťa jahody sladké, líca ako jabĺčka na jeseň dozreté.
Keď idem mestom so zástupom svojich bojovníkov, bojovníc.
Obdiv, úctu je dávajú. Vidia stelesnenie anjela.
No ona čierna, čierna z vnútra, čierna z vonka v hodvábe odetá sa vo
svojom tajomne prechádza ulicami.

Hľadí hladí na tých psov, ktorým krv z krku saje.
 Hľadá, stále v srdci hľadá svojho princa. Ale jej duša ukrivdená, jej
hlava túžbou po pomste otupená.
Nevidí, keď on spoza svojho koňa v maske do jej krásnych sovích očí
hľadí.
Len cíti, cíti že v nej niečo to udupané krásno hýbe.

No zrazu hnev v nej, hnev a pocit zrady sa ozýva.
V tom chytí otroka z okov, za vlasy ho drží že mu do krku jej krásne
zuby vpustí.
 Jej hlad po pomste, jej hlad po krvi je veľká. Nevie, nevie krásna
princezná prečo sa jej duša hýbe.
Nevie čo v nej búrku zdvíha. On tam stojí, hľadí na ňu. Nepoznáva tú
láskavú ženu.
Tú vzácnu princeznú. Ozajstného anjela lásky. Teraz vidí hladnú upíriu
princeznú.

Princeznú okradnutú o svoje sny. Princeznú olúpenú o lásku krutým
osudom.
Osudom, alebo zlodejom snov, tým rytierom zvaným Biely princ.
Nevedia obaja, že to bola moc silnejšia od oboch, ktorá im rany do
života dala.
Keď upíria princezná chce otroka sať, sať jeho krv z jeho krku. Princ
kričí. „Stoj!“

Princezná v hneve sklopí hlavu, zahodí otroka do diaľky.
V očiach sa jej iskri hnevu rozžiaria. Konečne vspurný mocný muž sa jej
postavil.
ilným smiechom do nebies ona hľadí.

Zdvihne krásnu tvár, jej nádhernými očami, nežným pohľadom, vábivým
pohybom hľadá princa.
Otvorí sladké pery, jej zuby žiaria, oči blikajú. Cítia silnú krv.
Silného, toho ktorého by chcela vo svojej smečke upírej mať.

No princ svoj fleuret tasí, dlhý nôž na jej krku končí. Jej ruky za
chrbtom. On len hľadí do jej očí.
Na jej nádherné pery leskom natreté. Oči jeho vidia v korzete veľké,
krásne ňadrá tej temnej pani.
On vie, kto je, kto bola. Ona o ňom nie, len jej srdce búši. Len jej
srdce z hrude vyskočiť pri ňom chce.

Dych, aj jej dekolt vzrušením stúpa. Pomaličky sa jeho rúk dotýka.
Tých mužných, krásnych rúk bojovníka. Nebojí sa ho, ani jeho noža.
Vie, že jej neublíži.  Cíti krv jeho sladkú mocnú vznešenú.
V hlave, v tele, v duši túžba jej vlastnou nekonečnou silou zmohnúť ho
chce.

Ale prečo, prečo nemôže.
Len v hneve a v hre princa na zem zo seba hádže. Nemôže ho dať napospas
svoje vášne.
Nemôže, či nechce? To len sama princezná vie.
Ona tuší, že niekto za tou maskou dôležitý pre ňu sa skrýva.

Temná princezná káže pustiť otroka. Kričí na neho:
„Utekaj ty pes! Ďakuj tomu pánovi za svoj život, ty hnusné zviera!“

Zlodej snov v prachu leží. Na jej nežné nohy hľadí.
V hlave spomienka keď jej ich prvý krát v paláci videl.
 „Čo hladíš? „ Ona sa ho pýta.
„Vyzeráš ako zlodej, ako ten čo dáva aj berie“ „vyzeráš ako udatný
rytier, kto si, ukáž tvár svojej pani!“
Špičkou jej čižiem siaha na rytierovu masku. No on ju  na zem valí.

Sadá na jej krásne telo, hľadí jej z úsmevom do korzetu, do jej očí, na
jej jahodové pery.
Princ má chuť sa s ňou hrať. No vie, že poddaných tam krásna,
temná, tajomná princezná má. Ponížiť ju nechce.

Princ nevie, že by si ho uhryznutím zotročiť jej duša chcela.
Zhodí ho zo seba a odkráča zo svojou túžbou,
zo svojou krásou a tlupou oddaných upírov.
V jej duchu len myšlienky na zlodeja chodia.

Dlho nespí, dlho ani on oka nezažmúri. Chce ju, chce ho vzhliadnuť. Chce
jej slová počuť.
Chce jej žiaru očí cítiť hlboko v srdci.
Ona túži jeho ruky na sebe cítiť. Jeho pohladenie.
Jeho mužnú silu,, jeho vôňou opojená túži byť.

Rytier znova horí, vie že srdce jej zapálené znova bolo.
Vie že temný závoj krásnej pani opadať bude.
Myslí na ňu dňom aj nocou. Spávať mu jej oči, jej ňadrá nedajú.
Dňom i nocou jej nohy pred sebou vidí.

Teraz vie, že znova môže jej pery, jej čarovnú úsmev vzhliadnuť.
Tie malé jamky. Jej pohľad mladej sovy. Pleť zamatovú.
Takú, akú iba vznešené ženy majú.

Keď rytier zaspáva, otvára svoju hruď.
Otvára ju iba pre ňu. Z hrude si statočné srdce vyťahuje.
Drží ho na dlani, otvára ten zdroj života, ten zdroj modrej rytierovej
krvi.
Z neho vytiahne plameň. Jasný, žiariví teplý plameň lásky.

Drží ho v druhej ruke a v duchu princeznej ležať káže v kľude.
Otvára jej hruď, ten krásny nežný zdroj sily pre dieťa i muža.
Vyberie z neho jej prázdne srdce, jej srdce udatnej bojovnice.
Otvorí ho, a vloží do nej teplý plameň lásky.

Srdce jej nežne vloží späť. Mávnutím rúk sa jej hruď zatvára, oblečenie
ju samo prikríva.
Potom už len princezná spí. Spí sladko ako nikdy pred tým.
Rytier si srdce späť do hrude dáva, uzatvára a tiež spí sladko.

Zobudia sa až vtedy keď im to láska do duše pošepká. „Vstávaj, čaká ťa.
Vstávaj.“

Ako to skončí s tými dvoma tvormi, budeme čakať, a čakať a čakať v
ďalších rozprávkach.

zavládlo.
Z nežnej krásky, stvorenie s čudnou silou sa ukázalo.
Ovláda svojim čarom silných, zožiera slabých jedným pohľadom.

Sto ročné stromy sa jej uhýbajú. Mocných psov, tých dravých vlkolakov
ranou jednou druhou
na druhý svet posiela. Jej pohľadu, jej perám, jej žiare žiadna sila
odolať nedokáže, neodmieta.
Hrdý vládcovia sa mocne pri nej tvária, no utekajú. Pred tou silou, tou
krásou. Boja sa jej.

Bieli princ zhodený z trónu dole medzi poddaných padol. Princezná nevie,
že je blízko nej.
O sebe nevedia. Nevedia nič. Len spomienky na hry, na láskanie ako
záblesk v mysliach sa im z hlbín vynára.

Ona ho už nechce, nechce ho. Ona vie, že piť z neho by musela.
On, vie len to, že sa na dne ocitol. Na dne medzi chudobou.
Ukradol jej sny, keď z jej sveta zmizol.

Zradu, krivdu, bolesť nežná cíti. No jej osud už dávno spísaný bol.
 Z rúk jej krásna cigánka v dobách detských čítala. No ona sa smiala,
smiala sa jej.

Že v nej, v nej láska rastie, a nie dravá , a nie dravá žena po krvi a
moci túžiaca.
Žena moci a pomsty. Žena z vonka kľudná no v duši búrlivejšia ako mocný
oceán.
Aj keď má ladné pohyby, aj keď chodí ako pani všetkých paní. No v nej
beštia, beštia krv sať túži.

Je nádherná, každá krivka jej tváre, obočia ako z rozprávky,
pery sťa jahody sladké, líca ako jabĺčka na jeseň dozreté.
Keď idem mestom so zástupom svojich bojovníkov, bojovníc.
Obdiv, úctu je dávajú. Vidia stelesnenie anjela.
No ona čierna, čierna z vnútra, čierna z vonka v hodvábe odetá sa vo
svojom tajomne prechádza ulicami.

Hľadí hladí na tých psov, ktorým krv z krku saje.
 Hľadá, stále v srdci hľadá svojho princa. Ale jej duša ukrivdená, jej
hlava túžbou po pomste otupená.
Nevidí, keď on spoza svojho koňa v maske do jej krásnych sovích očí
hľadí.
Len cíti, cíti že v nej niečo to udupané krásno hýbe.

No zrazu hnev v nej, hnev a pocit zrady sa ozýva.
V tom chytí otroka z okov, za vlasy ho drží že mu do krku jej krásne
zuby vpustí.
 Jej hlad po pomste, jej hlad po krvi je veľká. Nevie, nevie krásna
princezná prečo sa jej duša hýbe.
Nevie čo v nej búrku zdvíha. On tam stojí, hľadí na ňu. Nepoznáva tú
láskavú ženu.
Tú vzácnu princeznú. Ozajstného anjela lásky. Teraz vidí hladnú upíriu
princeznú.

Princeznú okradnutú o svoje sny. Princeznú olúpenú o lásku krutým
osudom.
Osudom, alebo zlodejom snov, tým rytierom zvaným Biely princ.
Nevedia obaja, že to bola moc silnejšia od oboch, ktorá im rany do
života dala.
Keď upíria princezná chce otroka sať, sať jeho krv z jeho krku. Princ
kričí. „Stoj!“

Princezná v hneve sklopí hlavu, zahodí otroka do diaľky.
V očiach sa jej iskri hnevu rozžiaria. Konečne vspurný mocný muž sa jej
postavil.
ilným smiechom do nebies ona hľadí.

Zdvihne krásnu tvár, jej nádhernými očami, nežným pohľadom, vábivým
pohybom hľadá princa.
Otvorí sladké pery, jej zuby žiaria, oči blikajú. Cítia silnú krv.
Silného, toho ktorého by chcela vo svojej smečke upírej mať.

No princ svoj fleuret tasí, dlhý nôž na jej krku končí. Jej ruky za
chrbtom. On len hľadí do jej očí.
Na jej nádherné pery leskom natreté. Oči jeho vidia v korzete veľké,
krásne ňadrá tej temnej pani.
On vie, kto je, kto bola. Ona o ňom nie, len jej srdce búši. Len jej
srdce z hrude vyskočiť pri ňom chce.

Dych, aj jej dekolt vzrušením stúpa. Pomaličky sa jeho rúk dotýka.
Tých mužných, krásnych rúk bojovníka. Nebojí sa ho, ani jeho noža.
Vie, že jej neublíži.  Cíti krv jeho sladkú mocnú vznešenú.
V hlave, v tele, v duši túžba jej vlastnou nekonečnou silou zmohnúť ho
chce.

Ale prečo, prečo nemôže.
Len v hneve a v hre princa na zem zo seba hádže. Nemôže ho dať napospas
svoje vášne.
Nemôže, či nechce? To len sama princezná vie.
Ona tuší, že niekto za tou maskou dôležitý pre ňu sa skrýva.

Temná princezná káže pustiť otroka. Kričí na neho:
„Utekaj ty pes! Ďakuj tomu pánovi za svoj život, ty hnusné zviera!“

Zlodej snov v prachu leží. Na jej nežné nohy hľadí.
V hlave spomienka keď jej ich prvý krát v paláci videl.
 „Čo hladíš? „ Ona sa ho pýta.
„Vyzeráš ako zlodej, ako ten čo dáva aj berie“ „vyzeráš ako udatný
rytier, kto si, ukáž tvár svojej pani!“
Špičkou jej čižiem siaha na rytierovu masku. No on ju  na zem valí.

Sadá na jej krásne telo, hľadí jej z úsmevom do korzetu, do jej očí, na
jej jahodové pery.
Princ má chuť sa s ňou hrať. No vie, že poddaných tam krásna,
temná, tajomná princezná má. Ponížiť ju nechce.

Princ nevie, že by si ho uhryznutím zotročiť jej duša chcela.
Zhodí ho zo seba a odkráča zo svojou túžbou,
zo svojou krásou a tlupou oddaných upírov.
V jej duchu len myšlienky na zlodeja chodia.

Dlho nespí, dlho ani on oka nezažmúri. Chce ju, chce ho vzhliadnuť. Chce
jej slová počuť.
Chce jej žiaru očí cítiť hlboko v srdci.
Ona túži jeho ruky na sebe cítiť. Jeho pohladenie.
Jeho mužnú silu,, jeho vôňou opojená túži byť.

Rytier znova horí, vie že srdce jej zapálené znova bolo.
Vie že temný závoj krásnej pani opadať bude.
Myslí na ňu dňom aj nocou. Spávať mu jej oči, jej ňadrá nedajú.
Dňom i nocou jej nohy pred sebou vidí.

Teraz vie, že znova môže jej pery, jej čarovnú úsmev vzhliadnuť.
Tie malé jamky. Jej pohľad mladej sovy. Pleť zamatovú.
Takú, akú iba vznešené ženy majú.

Keď rytier zaspáva, otvára svoju hruď.
Otvára ju iba pre ňu. Z hrude si statočné srdce vyťahuje.
Drží ho na dlani, otvára ten zdroj života, ten zdroj modrej rytierovej
krvi.
Z neho vytiahne plameň. Jasný, žiariví teplý plameň lásky.

Drží ho v druhej ruke a v duchu princeznej ležať káže v kľude.
Otvára jej hruď, ten krásny nežný zdroj sily pre dieťa i muža.
Vyberie z neho jej prázdne srdce, jej srdce udatnej bojovnice.
Otvorí ho, a vloží do nej teplý plameň lásky.

Srdce jej nežne vloží späť. Mávnutím rúk sa jej hruď zatvára, oblečenie
ju samo prikríva.
Potom už len princezná spí. Spí sladko ako nikdy pred tým.
Rytier si srdce späť do hrude dáva, uzatvára a tiež spí sladko.

Zobudia sa až vtedy keď im to láska do duše pošepká. „Vstávaj, čaká ťa.
Vstávaj.“

Ako to skončí s tými dvoma tvormi, budeme čakať, a čakať a čakať v
ďalších rozprávkach.

citaty-mikulas-halasz-havran Už ako tínedžer som niečo predával a bartroval. Už ako tínedžer som chcel spraviť nejaký dobrý obchod. Snívam a mám svoje vízie. Vždy chcem veci zlepšovať a tak ľuďom pomáhať. To sú moje hnacie motory.