Opojený jedom od krásnej čarodejky

Citáty, afirmácie a príbehy princa

Zablúdil princ opojený. Opojený jedom od krásnej čarodejky. Od tej, čo sa jej bolesť páči. Zablúdil Biely princ v tej krásnej záhrade. Kráčal lesom, kráčal neznámou krajinou, kde on učiť sa išiel od stromov. Keď tu natrafil na raj, na raj krásny. Ten raj čo mu zraky i dušu pokojom opojil.  Po pohľade ešte krajší ho čakal.

Dve nežné stvorenia v pokoji tam sediac s úsmevom ho čakali. Panička krásna a jej nežné nohy. Slúžka pôvabná a jej pohľad iskrivý. Jej pohľad láskavý.  Jej oči trblietavé zaliate sladkým úsmevom.

To princa bieleho v tom krásnom raji dostalo. Mladá slúžka pri svojej pani. Mladá pekná slúžka jej pôvabné tvary, pekná panička a jej nádherné nohy. Rytier už z diaľky sa pri nich chcel plaziť. Štíhle stonky ostrej kvetinky. Driečna deva so smaragdom v očiach. Krásny kľudný kraj a v ňom oni.

Odporúčam aj Sťa by mŕtva duša

Oni dve krásne ženy. Sny jazdcove sa spustili, spustili ako najmocnejší vodopád. O pani, o slúžke krásnej ktorej pohľad naznačil: ”Princ chcem, aby si mi vládol. Chcem, aby si mi srdce svojim zmocnil.” Údy v ňom sa všetky ohýbali. Údy, dych, tep, celé rytierove vnútro aj celý svet sa spájali. Nečakal Biely princ keď povedala: “V nedeľu vás čakám pane.”

No princova duša sťa dvojhlavý drak. Túžil tiež po pani aj po slúžke. Túžil raz po tej s očami ako uhlíky, no a potom, potom…

Krásnej pani nádherné nohy, žiarivý úsmev princa spútali. Prenikavé oči do duše mu lúče nalievali. Tak jasná, tak ostrá, priama a veselá do snov sa mu vtesnala. Svetlo v očiach, radosť v srdci. Vďačnosť a pokora z jej obrazu išli.

Ktorá bude tá pravá, ktorá bude tá čo vládnuť si nechá, ktorá vpadnúť si do srdca rytiera nechá. Ktorej dovolí jazdec flauret v ruke držať, ktorej dovolí do puzdra svoju zbraň dávať?

Ktorá to bude, ktorá? Bude to jedna z nich, alebo ozajstné cesty princove sa len teraz začali?

Počkajme teda ľudia, ako sa princ z rozprávky do rozprávky dostane. Počkajme na osud toho tvora a na jeho osud. Na toho šarmantného bojovníka počkajme, kedy konečne jeho výkriky skryté v srdci, ústami nevyslovené vyslyší jeho slúžka, jeho pani, jeho duša predurčená.

Keď sa princ do svojho kraja cez les vybral, hľadel na stromy na ich korene do zeme zapustené, na ich kmene mocné, na ich koruny ktoré trpezlivosťou sa k nebu ťahajú. Pýtal sa sám seba čo od stromov môže sa naučiť. Čo sa od nich naučíte vy?