Rytier musel svoju zbroj zhodiť

Biely princ zriedka nahliada do sále kde šľachtici, šľachtičné panie svoje tance dávajú.

Už nechce tam byť, keď vie, že niet tam miesto pre neho. Pre rytiera jazdca nepoznaného. Pre rytiera ktorý pri vstupe do jej panstva kordy, fleuret, musí strážam nechať. Srdce telo mu povolenie dalo, silný zbroj zo seba zhodiť. Len aby ju, jej krásu, jej hodvábne nohy mohol znova spatriť. Tie dva brezičky krásne, ktoré sluhov, silných pánov pokorujú.

Aby do očí tajomných nahliadnuť smel, aby uvidel, aby uvidel to dievča krásne schované.

Bieli princ rád by pred nimi kľakol. Rád by im vzácne črievičky láskou a nehou vyšívané oddane, no hrdo pani krásne na nôžky kládol. No spatril v tých tajomných očiach , v tých hviezdach temné mračná, ktoré jeho dušu gniavia. Bojovník, rytier, jazdec súdený za každý jeho krok, za každý jeho skok jeho tátoša, ľuďom bity je, z hrude svoje srdce na strieborný podnos svoje srdce dáva. Otvára jeho brány, za bránami teplo, za bránami srdca teplo z lásky plameňa von zo srdca ťahá.

Princeznej z hrude jej srdce vyberá, jemne, nežne ho otvára, aby oheň lásky zasiať v mladej zemi, v mladej matky lásky uložiť mohol.

Rytier nepoznaný, tajomnej princeznej srdcom jej dušu vábi, aby jej nôžky krásne k nemu po zdobených schodoch tu devu do náručia mu dali. Princezná príma oheň  z jeho srdca, pod závojom zlatom zdobením, čiernom hodvábe svoju vznešenosť skrýva. Skrýva aj ten plameň odvážneho bojovníka. Nedá mu vedieť, že už dávno v srdci ho skrýva.

Jej roba, krásne ctené nohy tej devy odkrýva. Rytier hľadí, túžba rastie, no deva, tá krásna tajomná princezná na čas si dáva. Jej duša mladá, hry sa jej žiada. Hry s tým nepoznaným bielim princom, rytierom od zbrojením.

Ona cíti, on cíti. No svety, z nich tie duše sú, snáď dovolia im aspoň túto hru. Hru bez zvukov, hru bez dotknutia hodvábnej nežnej devy. Dotknutia sa tých krásnych nôh. Pohladenie prísnych dlaní. Krásnych ženských rúk. Tie svety to nevedia, čo ty dvaja stvorili.

No temno duše príbeh prepeličiek znova zničiť chce. Znova trest čaká rytiera, znova temno, dusno, či konečne svetli jeho diamant v srdci skrývajúc táto deva osvetlí?

Ona ako sa nesie po nádhernom schodisku. Vyzerá to sťa oblak, ktorý ju prináša , ako podnos s kráľovským jedlom pre udatného junáka.

Nevedia oni dvaja, čo v tom nemom svete bez dotykov im oči vravia. No cítia, že im to ich svety spája.

Rytiera jeho najbližší bojovníci zrádzajú. Neveria jeho snom. Neveria, že to tajomné žieňa môže

byť jeho tajným snom. Že to stvorenie krásne, že to stvorenie, ktorému by pri nohách ležať chcelo, no nie ako otrok, skôr ako ten, kto im nehu lásku tajomnej princeznej cez ne dávať chcelo.

Ona vidí, že to nie je len jazdec. Ona vie, že modrú krv v sebe má. Ona vie, že jeho pohľad, že jeho srdce veľkú silu má. Jej hrdosť, jej vznešenosť, jej múdrosť toto všetko z pohľadu múdrej sovy prebádať chce. Ona vie, vie že ten princ, môže odletieť sťa mladý dravý vták. Tú bolesť nechce cítiť, ako jeho krutá dýka do srdca jej vnikne. Vie byť tak krutý, tak sladký, rád sa jej krvi napije.

Nemôže on nemôže jej krvi sa napiť. Nemôže jej srdce raniť pre svoje túžby. Sám radšej bolesť znášať bude, bo to je jeho údel. Bo to je jeho osud sudičkami stvorený.

On je ten veľký kráľ, kráľ zo sveta , kráľ z dvoch svetov. Jeho srdce múdrosť mu vedie. Jeho telo, jej krásne nohy, jej róba, to všetko, čo skrýva, to všetko toho tvora k princezničke púta.

Dlho už je na zámku, dlho už je v jej príbytku. Nevie, nevie čo bude, no vie, že ju, jej oči, krásne nohy, vidieť znova chce. Nemôže tento boj bojovať mečmi, kopijami. Nemôže. Radšej si kľaká k jej nohám a do jej oči láskavé pohľady kladie. Nikto nevie, ako ty dvaja skončia, nik, iba tie sudičky, iba vietor, tma, hviezdy osud tých dvoch poznať môžu.

Odporúčam aj nasledujúce články